Rain Falling-30%

Sme už aj na Facebooku! Pridajte sa k fanúšikom! Tu! (Zatiaľ to len rozbiehame!)



Rain falling: Life without love - 1. kapitola

15. september 2010 at 20:00 | Lenush |  Rain falling: Life without love
Tu je očakávaná prvá kapitola (aspoň ja som očakávala, kedy ju už konečne dokončím). Je celkom dlhá, úvodná, napínavá a podľa mňa taká trošku brutálnejšia.
Vopred sa ospravedlňujem za preklepy, vulgárne výrazy, násilné časti (kto nechcete, nemusíte ich čítať, ale nebudete z toho mať nič). Ešte prehlasujem, že sa vôbec nestotožňujem s vulgárnymi a rasistickými názormi mojej postavy(Roger). Je to jednoducho sprosté prasa! (prepáčte za výraz) .
Dúfam, že sa bude páčiť. Príjemné čítanie.

element water eye


Huyana:

"Vstávaj z tej postele! Už aj!" niekto trieskal na dvere až sa otriasali v pántoch.
"Vypadni!" zakričala som a vankúš si pritlačila na hlavu, aby sa stlmil zvuk, čo mi trhal uši. Neprešla ani minúta, čo som sa znova snažila zaspať a už niekto zo mňa strhol perinu.
"Čo to...?" prekvapene som vykríkla, pretože som sa skotúľala na tvrdú, studenú dlážku a udrela si zadok.
"Koľkokrát ti to mám hovoriť?! Vstávaj! Treba ísť na nákup a raňajky sa tiež samé neurobia," vrieskal na mňa Roger a vôbec mu nevadilo, že ešte stále sedím na zemi. Nehovoriac o tom ako vtrhol do mojej izby a takto ma vyduril z postele. A to ešte nebolo ani šesť hodín.
Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a omotala okolo seba župan. Fakt som netúžila po tom, aby ma tu očumoval, keď som mala iba nočnú košeľu.
"Čo sa stalo? Jane ti znova nenachystala raňajky?" uštipačne som sa spýtala. Pravdepodobne sa ešte nevrátila z ďalšieho žúru.
"Nebuď drzá! Jane...ešte spí!" z jeho výrazu mi došlo, že Jane je ešte stále mimo a tak skoro ani nevstane. Len sa potvrdili moje úvahy.
"No pohni sa! Čo si tu zapustila korene? Tie raňajky musia byť ešte dnes!" tvár mu začala červenať. Za chvíľu bude nasledovať výbuch zlosti. Ale čo si on vlastne myslí?!
"Dobre vieš, že ja neraňajkujem. Ak chceš raňajky, urob si ich sám! Nie som tvoja slúžka!" odvrkla som mu na to. Nech ho od zlosti aj porazí. Je mi to úplne jedno. Nie som tu na to, aby som ho vkuse obskakovala. Lenivé prasa!
"Hlupaňa! Urobíš, čo ti poviem! Nechceš predsa dopadnúť ako minule alebo horšie..." priblížil sa ku mne, ale ja som cúvla.
"Neopovažuj sa ma znova dotknúť!" skríkla som naňho. Veľmi dobre som si pamätala na to ako sa naposledy neovládol a zbil ma.
"A čo urobíš, há? Nebuď smiešna! Radšej urob to, čo som ti povedal!" hnusne sa zasmial a vypochodoval z izby. Nezabudol poriadne tresnúť dverami. Chcela som sa prezliecť, ale predtým som išla zamknúť. Chvíľu mi to trvalo, lebo sa mi triasli ruky. Sadla som si na posteľ, aby som sa trošku upokojila.
Nechápem ako s ním Jane môže žiť. Mne sa dvíhal žalúdok už len keď som naňho pozrela. A to bol dnes triezvy.

Jane tiež kedysi nepila. Kedysi tu nebýval Roger. Pred dvoma rokmi bolo všetko iné. Nebolo to dokonalé, ale predsa len sa to dalo prežiť. S Jane som vtedy bývala už asi štyri roky, od mojich jedenástich. Bola celkom v pohode. Síce nám niekedy chýbali peniaze, ale to najhlavnejšie som vždy mala. No nikdy som ju nebrala ako matku, skôr ako niekoho, kto mi poskytol bývanie, jedlo a peniaze.
Lenže potom stretla Rogera. Bodaj by sa to nikdy nestalo. Už vtedy to bolo nechutné prasa. Úplne si ju omotal okolo prsta. Doteraz nechápem, čo na ňom videla.
Roger sa nasťahoval k nám a nasledovali dva roky pekla. Nič nerobil, stále sa len vyvaľoval na gauči. Nebol ani schopný nájsť si prácu. Pomaly by prepil všetky peniaze, keby som nejaké potajomky neschovávala. A Jane mu ako naivná chudera zhltla všetky jeho výhovorky a rozprávky.
No postupne sa to začalo zhoršovať. Bol stále opitý, začal biť Jane a neskôr aj mňa. Jane sa ho nedokázala zbaviť. Je jednoducho slabá. Pre zmenu to vyriešila tým, že začala piť aj ona. Tým sa to pokašľalo úplne a Roger si mohol robiť, čo chcel.
Čakala som, kedy už konečne budem mať osemnásť a budem môcť vypadnúť. No to bolo nanešťastie ešte ďaleko.

Jane bola tretia, u ktorej som bývala. Na tie dve rodiny a decák sa nepamätám, alebo sa skôr nechcem pamätať. Úmyselne som to vytlačila z mysle, schovala niekde v úzadí.
Svojich rodičov som nikdy nepoznala a dávno som ich prekliala. Bolo mi jedno, z akého dôvodu to urobili, čo ju k tomu viedlo. Veď čo je to za matku, keď svoje dieťa opustí hneď po narodení?!
Vďaka nej bol môj život teraz v kýbli...

Vošla som do potravín, ktoré boli blízko Janinho domu. Vždy som tam chodila nakupovať.
"Dobré ráno, Grace!" pozdravila som a usmiala sa. Bola z tej milšej skupiny ľudí, ktorých som poznala. Poznali sme sa odvtedy, čo som sa dostala k Jane. Bola ku mne veľmi milá. Často sme sa rozprávali o škole a neskôr sme spolu nadávali na Jane a Rogera. Bodaj by som bývala s ňou. No sama mala tri deti a ťažký život.
"Aj tebe, Ana! Čo ti dnes dám?" tiež sa milo usmiala a krátke tmavé kučery jej poskočili.
"Mne to, čo obyčajne, ale daj mi prosím aj to, čo zvyčajne kupuje Jane!" začala ukladať veci do tašiek. Do tohto obchodu som chodila veľmi rada. Bol síce malý, ale mali tu všetko. Hlavne výborné, čerstvo upečené pečivo, ktoré aj teraz rozvoniavalo všade naokolo. Dokonca aj na ulici. Pôvodne to totiž bola iba pekáreň, postupne sa tu však dali kúpiť aj iné veci. Ako hovorievala Grace: "K šiške vždy patrí aj mlieko! Bez toho to nie je ono!"
"Jane mala zase ťažkú noc, pravda?!" ľútostivo sa na mňa zahľadela a potom nahnevane pokrútila hlavou.
"Hmmm... Ešte stále nevstala a Roger je dosť nervózny," odpovedala som.
"Ten lenivý darmožráč! Ani mi ho nespomínaj! Dúfam, že na teba nebol znova zlý," pozorne mi pozrela do očí. Odvrátila som sa.
"Klasika. Ako obyčajne!" zahundrala som.
"Vieš, že môžeš kedykoľvek prísť ku mne... Keď ho stretnem, poriadne mu to vytmavím!" zaháňala sa nožom, ktorým krájala chlieb.
"Nie! Bolo by to len horšie... Ďakujem!" zobrala som si od nej tašky a zaplatila za nákup.
"Tu máš ešte niečo pre teba! Sú teraz upečené. Čerstvé a chrumkavé," podávala mi sladké žemle.
"Zbláznila si sa?! Hádam mi za to nechceš platiť? Ber, lebo ma nahneváš!" ozvala sa, keď som znova vyťahovala peňaženku. Žemle mi vtisla do rúk.
"Díki, Grace!" zakývala som jej a vyšla z obchodu. Ešte som stihla zazrieť jej ustarostený pohľad.

Žemle som zjedla po ceste a doma som začala chystať raňajky pre Rogera.
Šťastie, že tu nikde nebol jed na potkany, lebo by ho už dávno mal v praženici. Takto ma nič nepokúšalo. Inak by som bola vo väčšej kaši ako som teraz. Zbytočné problémy, lenže aj on je zbytočný...
"Pohni si ty pomalá lemra! Dokedy mám na to čakať? Nie si na nič dobrá! Takí ako ty sú na nič!" vrieskal Roger z obývačky. Ako vždy sa díval na nejaký športový prenos. To a nejaký chľast boli jediné veci, ktoré ho zaujímali. Plus, jeho zábavka - nadávať mi, pokiaľ mu slová stačili. Odporný primitív! Nahnevane som krájala chlieb.
"Aj ako sluhovia ste mizerní! Špiny! Mali to spraviť ako v Európe a všetkých červených zavrieť do pracovným táborov a zabiť ich. Hanba Ameriky!" vykrikoval a ďalej urážal pôvodných obyvateľov a mňa. Podľa môjho výzoru som k nim pravdepodobne patrila aj ja.
"Všetci by mali skapať! ... Kde sú do riti tie raňajky? Pohni si ty chudera!" taký nervózny nebol už dávno.

Už som mala skoro všetko nachystané, ale nemohla som to vydržať. Toto preháňal. Ako si niečo takéto mohol dovoliť?
V očiach ma štípali slzy. Nie slzy smútku, ale slzy hnevu. Cítila som ako sa mi po tele šíri nebezpečné teplo. Mala som pocit, že vybuchnem. Hnev ma začal pohlcovať. Bola som niekto iný. A ten niekto mal toho všetkého po krk.
Kuchynskú stenu osvetlil žiarivý blesk a vonku sa ozvalo mohutné hrmenie. Bolo to, akoby ten blesk prešiel mnou, hrmelo a triaslo sa moje telo.
"Ty skap!!!" vykríkla som a vrazila nôž do drevenej dosky na krájanie. Pohľad sa mi znova zaostril a opäť som vnímala realitu. Začalo pršať a hnev trochu ustúpil, ale nie úplne. Zostal čudný pocit. Netuším, čo sa práve stalo.

No nemala som ani čas o tom uvažovať, lebo ma niekto zozadu zdrapol za vlasy a sotil do steny. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami a pocítila som pálčivú bolesť medzi lopatkami. Vyrazilo mi dych a zložilo ma to na zem.
Ani som sa nestačila spamätať, už ma niekto kopal do brucha. Nemohla som sa nadýchnuť, moje pľúca lapali aspoň po troške vzduchu a popri tom som sa kolenačky snažila uniknúť z dosahu kopancov. Zrazu sa moje telo kĺzalo po kuchynskej dlážke a ležala som na chrbte. Roger sa blížil ku mne so šialeným výrazom. Nikdy som ho nevidela takého zúrivého. Bol nepríčetný. Akoby mu spadla maska a odkryla toho netvora, čo sa skrýval pod ňou. Jedna moja veta z neho urobila toto. Prestal sa ovládať. Práve chcel urobiť to, nad čím uvažoval už dva roky.

Chcel ma zabiť! Dnes. Teraz. A ja som sa nemala ako brániť.
"Nie!" bez dychu som skríkla a pravou nohou zachytila stoličku, na ktorú dočiahla. Práve v čas som ju podsunula Rogerovi do cesty, on sa na nej v tej rýchlosti potkol a spadol na zem.
Pozviechala som sa zo zeme a znova nabrala dych. Opierala som sa o linku, ledva som sa hýbala. Musím sa odtiaľto čo najskôr dostať.
No Roger sa rýchlo spamätal a schmatol ma za nohu. Moje prsty ešte stihli nahmatať a zachytiť rukoväť noža na chlieb. Skoro som znova spadla, ale udržala som rovnováhu.
"Pusti ma! Odstúp!" môj hlas bol pevný a dôrazný. Namierila som naňho nôž.
Pustil ma a ustúpil. Bola som odhodlaná brániť sa, schopná ho aj zabiť. Ani ruka sa mi netriasla.
"Sama tomu neveríš! Nie si toho schopná!" odvrkol.
"Chceš sa vsadiť?" pevnejšie som uchopila nôž.
"No tak! Odlož ten nôž... Veď to bola iba hra. Čo by na to povedala Jane?" mávol rukou na nôž.
Pohŕdavo som odfrkla. "Je mi to jedno! Aspoň by mala od teba pokoj!"
"Daj mi ten nôž a nikomu sa nič nestane!" Zdalo sa mi to alebo som počula v jeho hlase hrozbu? O krok som ustúpila, bližšie k dverám.
"Ak sa niekomu niečo stane, budeš to jedine ty!" Ďalší krok k dverám. Nič ma tu neudrží ani o minútu dlhšie. Roger už vôbec nie.
Spravil krok ku mne a zasmial sa.
"Si smiešna! Chceš ujsť, len tak? Nemáš kam ísť, nemáš peniaze..."
Mal pravdu. Všetky moje veci, skryté peniaze a oblečenie boli hore v izbe. Na balenie nebol čas a Roger by mi v tom zabránil. Nemohla som len tak ujsť. Skončila by som niekde na ulici. No aj tak...
"Hocikde by mi bolo lepšie ako tu!" tým som si bola istá. Navyše, potajomky sa sem môžem vrátiť a vziať si moje veci.
"A čo rozlúčka s Jane a so mnou? Ani sme sa poriadne nezabavili. To mi predsa nemôžeš odoprieť! Musíme si aspoň trochu užiť!" pohol sa ešte bližšie. Ten lačný, chorý výraz v jeho očiach...

Trvalo len chvíľu, kým mi všetko v mojej hlave zapadlo na miesto. Ostala som na neho len nemo civieť. Bože, o toto mu celý čas išlo...
"Ty úchylné prasa!" to jediné som zo seba dostala. Otočila som sa k dverám, no on sa na mňa vrhol. Chcela som ho bodnúť, ale chytil ma za obidve zápästia. Nemienila som ale pustiť nôž.
"Kde sa v tebe berie tá zúrivosť? Musíš to mať po matke. No nevadí, takto sa mi to páči viac!" chechtal sa, prázdnu ruku mi ohol za chrbát a pritiahol ma k sebe. Cítila som z neho chľast, cigarety a pot. Naplo ma na vracanie, stále som však pevne zvierala nôž, aj keď on bol silnejší.
"Takto sa asi bránila aj tvoja matka, no nepomohlo jej to. Dostali ju!" zasmial sa.
"Čo to trepeš?" vydýchla som naštvane. Vedel, že neznášam, keď hovorí o mojej matke. Chcel ma rozhodiť.
"Jane ti to nepovedala? Zabili ju. Asi nedržala svoju veľkú hubu, tak ako ty. Isto si to zaslúžila!" ešte viac mi stlačil ľavé zápästie.
"Čo...?" nôž som pustila na zem. Od šoku som ho neudržala.
"Klameš! To nie je pravda. Nemôže..." bľabotala som šeptom ako v tranze, neschopná najmenšieho pohybu. Dostal ma, úplne ma rozhodil a teraz sa smial.
"Je to tak! Všetci si mysleli, že sa skôr zmieriš s tým, že ťa tvoja mater opustila! Dokonca ti zmenili meno," neskutočne sa zabával na mojom výraze. No vo mne sa zdvihla nová vlna hnevu. Všetci mi klamali. Rozohnala som sa a s čo najväčšou silou som Rogera kopla medzi nohy. Nečakal to a zrútil sa k zemi, úplne prekvapený.
Na nič som nečakala, vybehla som z kuchyne do chodby, pre istotu schmatla aj kľúče a vyšla von do toho lejaku.

Za aký krátky čas prišla búrka. Pred chvíľou nepršalo a nebolo ani zamračené. A teraz? Hotové peklo. Počasie vonku úplne odrážalo moje pocity a ja som cítila zvláštne spojenie.
Vôbec by ma nenapadlo, že je už pol deviatej. Bola príšerná tma.
Bežala som, bežala ako o dušu. Voda okolo mňa striekala a bola som celá premočená. Čo ak ma bude hľadať, čo ak za mnou pobeží? Splašene som sa obzerala za seba, no naokolo nebolo nikoho. Stále som ale mala pocit, akoby ma niekto sledoval. Na tele ma mrazilo. "Nebuď smiešna," vravela tá racionálna časť môjho mozgu, "nikto ťa nesleduje! Roger je pomalé prasa!" No ja som sa nemohla zastaviť. Moje nohy sa pohybovali automaticky. Zdalo sa mi, akoby ma sledoval aj vietor, ktorý silno fúkal za mnou. Naháňal ma, prenasledoval, chcel ma obklopiť.
Bože, úplne mi preskočilo!

Moje nohy sa zastavili na rohu ulice, asi tri bloky od domu Jane. Sadla som si na obrubník. Dážď trochu zosilnel a vietor akoby trochu ustal.
Mne to ale nevadilo. Aspoň som na chvíľu nevnímala moje rýchlo búšiace, splašené srdce, ale bubnovanie kvapiek na chodníku. Bola to priam nebeská hudba, ktorá ma upokojovala. Tep sa mi trochu spomalil.
Nejaké dievča sedí pri ceste v najväčšom lejaku a mokne. Muselo to vyzerať úboho a hlúpo. V tejto chvíli mi to bolo aj tak jedno.

Keď som bola pokojnejšia, naplno ma prepadla bolesť. Pred tým som to nevnímala, musela som ujsť od Rogera.
No teraz to na mňa doľahlo. Moje telo bolo ako v jednom ohni, celé ma bolelo. Chrbát, ruky, nohy a v neposlednom rade hlavne brucho, ktoré uštedrilo najviac kopancov. Schúlila som sa do klbka a rozplakala som sa. Kvapky mi zmývali slzy a ochladzovali tvár.

Zrazu sa voda, ktorá tiekla po chodníku začala vlniť a plaziť ku mne. Zľakla som sa a zhíkla, lenže ona mi len obklopila všetky boľavé miesta a príjemne, božsky ma chladila. Nechápala som to, ale oddávala som sa tomu čudnému, povznášajúcemu pocitu.
Zdvihol sa silný vietor a mne sa zazdalo, že blízko mňa stojí tmavá, vysoká postava. Približovalo sa ku mne niečo temné. Pocítila som nejaký silný tlak na hrdle, nejakú ťažobu. Môj prívesok zrazu vážil snáď tonu a akoby čudne žiaril.
Nejaká sila mi ho násilím strhla z krku, roztrhla retiazku a on spadol do vody. To niečo bolo stále bližšie pri mne... Vietor zúril, nič som nevidela, niečo mi bránilo, aby som sa pozrela.
Zrazu som cítila neskutočné teplo. Bol to oheň alebo nejaké čudné žiarenie. Čo sa to tu sakra deje? Toto nie je normálne.

Niekto mi zastrel výhľad a zodvihol môj prívesok. Bola to nejaká stará pani.
"Poď dievča! Nie je to tu pre teba bezpečné!" potichu povedala a zdvihla ma zo zeme.
"Kto ste? Čo má toto znamenať? O čo tu ide?" vychrlila som na ňu otázky.
"Upokoj sa! Všetko sa dozvieš, ale nie tu! Poďme!" chytila ma za ruku a tiahla ma preč. Ja som sa jej vytrhla.
"Prečo by som mala ísť s vami? Nepoznám vás!" skríkla som na ňu.
"Dievčatko, ja ti neublížim. Ani nevieš ako dlho som ťa hľadala. Toto je asi tvoje. Tu máš, daj si to na krk, ochráni ťa," podávala mi moju retiazku s príveskom. No zarazila sa, keď sa naň bližšie pozrela. Chvíľu na prívesok civela bez slova, bez pohnutia. Bola úplne prekvapená.
"To nie je možné! Je to... Ty potom musíš byť..." nemohla nájsť slová a prívesok mi strčila do ruky.
"Daj si ho aspoň do vrecka a poďme!" povedala nervózne, keď si všimla, že retiazka je pretrhnutá. Na nič som sa nepýtala a išla som s ňou. Nejako ma presvedčila, cítila som sa pri nej bezpečne a príjemne. Bez slova sme vykročili do dažďa.
amulet

Mno aký je váš názor????
Moc, moc prosím o komentíky

 

3 people judged this article.

Comments

1 Tam Tam | Web | 16. september 2010 at 20:51 | React

vážně mě to zaujalo, vypadá to skvěle ;-) těším se na další části :-)

2 WolfGirl WolfGirl | 18. september 2010 at 21:00 | React

[1]:díki moc :-) budem sa vážne snažiť to nepokaziť :-D

3 katiesk katiesk | 20. september 2010 at 21:41 | React

Len píš rýchlo ďalej:D je to skvelé

4 zuzu zuzu | Web | 29. september 2010 at 20:18 | React

ahoj... akurat som objavila tvoj blog a aj tento slubny zaciatok poviedky... som zvedava na pokracovanie, dala si tomu ozaj spravne napinavy uvod :)

5 Aiko Aiko | Web | 29. december 2010 at 16:17 | React

Ty vole, ja by som toho Rogera zabila sama!!! Odporné prasa, neznášam takých ľudí! Inak to bola veľmi pekná kapitola, hlavne ten koniec ;-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement