Rain Falling-30%

Sme už aj na Facebooku! Pridajte sa k fanúšikom! Tu! (Zatiaľ to len rozbiehame!)



Rain falling: Life without love - 2. kapitola

7. november 2010 at 21:34 | WolfGirl Lenush |  Rain falling: Life without love
Takže, žiadne veľké obkecy. Dnes som sa konečne dokopala k tomu, aby som dopísala tých pár viet, ktoré mi chýbali do konca kapitoly. Som asi fakt nepolepšiteľne spomalená alebo čo.
Ospravedlňovať sa tu teraz nejdem, nechcem zdržovať.
Táto kapitolka nie je taká brutálna, to si vynahradím asi v tej budúcej (aj keď mi je akosi zle z toho, čo tam chcem dať ) no ale je tu viac vysvetľovania a takých vecí. Tie teórie sa vymýšľajú fakt ťažko... Prepáčte, ak sa vám to bude zdať trochu na hlavu...

Príjemné čítanie a komenty potešia.

dfdsf
Huyana:
"Čo má toto všetko znamenať?" vychrlila som zo seba hneď ako moje nohy prekročili prah jej dverí. V hlave mi vírili tisícky otázok. Chcela som poznať odpovede. Odpovede na ten zmätok v mojej hlave. Na to, čo sa vlastne pred chvíľou stalo.
Nebolo to normálne. Nemohla to byť realita, to sa so mnou len zahrával môj mozog. Všetko, čo sa stalo ráno...bolo to z toho šoku.

Ale cítila som sa lepšie. Bolesť ustúpila, skoro vôbec som ju nevnímala. Bolo to divné. Roger ma zmlátil a to poriadne. Mala by som to cítiť, cítila som to. Predtým. A tá čudná voda...
"Tu máš osušku. Si premočená do nitky!" potom ako zmizla, znova sa zjavila vo dverách s uterákom a papučami. Neodpovedala na moju otázku.
"Nevadí mi to!" automaticky som povedala. Celé to bolo čudné. Prečo som tu stála, v chodbe domu tej starej, šedivej panej?! Nepoznala som ju, v živote som ju nevidela. Za to ona ma pravdepodobne poznala, hľadala ma a zrejme o mne vedela niečo, čo som ja sama ani netušila. Veľmi záhadne sa na mňa usmievala a to ma fakt znervózňovalo.

Aj napriek tomu som odtiaľto neušla. Ako idiot som stála na chodbe, tiekla zo mňa voda na jej dlážku a nevedela som ako sa mám správať. Bola som celá nesvoja. Prečo mi vlastne pomáha? Lebo tak to vyzeralo. Ako pomoc. Na to som ja nebola zvyknutá a už vôbec nie od niekoho neznámeho.
"Samozrejme, že ti to nevadí!" povedala s úsmevom, ale aj tak mi podávala osušku. Radšej som si ju zobrala, volala ma totiž do obývačky a nechcela som jej zamočiť celý dom. Prezula som sa do papúč.

Ďalšia čudná vec bola tá, že voda, čo zo mňa stiekla, nezanechala na podlahe žiadnu mláku. Jednoducho sa niekde vyparila. Ani ja som už nebola taká mokrá, bola som skoro suchá. Osuškou som si vysušila iba vlasy.
"Poď si sadnúť!" volala ma do izby. Váhavo som vošla do obývačky a opatrne si sadla na starú, vysedenú pohovku. Bolo tu ešte teplejšie ako v chodbe. Akoby tu niekde horelo v krbe, priamo v izbe. No nikde som ho nevidela. To teplo sa tu ale všade rozlievalo a vznášalo, spolu s veľmi príjemnou vôňou. Cítila som sa tu bezpečne, ani neviem prečo.
Stále na mňa dobiedzali moje otravné otázky, no už som sa na nič nepýtala. Čakala som, kedy začne ona. Vyžarovala z nej akási autorita a moc. Veľká moc.
"Viem, že máš veľa otázok a v tejto chvíli nič nechápeš. Popravde, ani ja viacerým veciam nerozumiem, ale pokúsim sa ti vysvetliť to, čo viem," vysvetľovala.
Nejaký vnútorný hlas mi nahováral, že to, čo sa teraz dozviem, mi dosť zmení môj doterajší život. Pri mojom šťastí, pravdepodobne k horšiemu.

"Ako sa voláš?" pýtala sa s neskrývaným záujmom.
"Anna."
"Iba Anna?" zaujímala sa.
"Moja adoptívna "matka" sa volá Jane Newton, ale ja to priezvisko nepoužívam," jednoducho som vysvetlila.
"Chápem! Ja sa volám Juana Sanchez a moja rodina pochádza z Mexika. Kedysi som vlastnila kvetinárstvo, teraz na staré kolená odpočívam. Stále sa ale starám o svoju záhradu," pozrela sa von oknom a ja som jej pohľad sledovala. Vonku už búrka ustala, prestalo aj pršať a obloha sa začínala vyjasňovať. Cez okno som videla veľkú terasu obloženú črepníkmi a za ňou sa rozprestierala obrovská záhrada. Tiahla sa doďaleka. Tu v meste som si nikdy nevšimla dom s takým obrovským pozemkom. No toto mi s mojím zmätkom nepomohlo.

"Takto aspoň budeš vedieť kto som," dodala akoby mi čítala myšlienky a pokračovala:
"Tu v meste bývam už asi sedemnásť rokov. Mala som tu splniť jednu úlohu, ale doteraz sa mi to moc nedarilo. Približne vtedy, keď som sem prišla sa na okolí narodilo dieťa. Zachytili sme signál moci, ale nedokázali sme určiť presnú polohu odkiaľ prichádzal. Niečo ho rušilo a miatlo nás to. Muselo to byť amuletom matky. Niekto nechcel, aby sme dieťa našli a asi vedel prečo. Po pár dňoch signál úplne vyprchal. Moc matky má dieťa iba pár dní, potom je ako všetci ostatní novorodenci. Pár ľudí od nás ostalo v okolitých mestách, keby sme na niečo prišli," na chvíľu zmĺkla a zamyslela sa.
Potom vzdychla a pokračovala.
"Okolo trinásteho roku života sa signál prejaví znovu. Tentoraz dieťa získava svoju vlastnú zdedenú moc. Tá sa niekedy prejaví slabšie, inokedy silnejšie. No aj vtedy bol signál veľmi slabý. Dieťa stále nosilo amulet. Predsa len sme určili presnejšiu polohu a naokolo ostalo menej ľudí," pozrela na mňa so znepokojením a pokrútila hlavou.
A ja, aj keď som počúvala pozorne, nechápala som, o čom hovorí. Už vôbec nie, ako to súvisí so mnou.

Aké dieťa? Aká moc a signál? A čo sú to za ľudia, ku ktorým patrí?
Ona ale hovorila ďalej: "Málokedy sa stalo, že by sme niekoho hľadali tak dlho. Vlastne, je to veľmi ojedinelé. Stalo sa to len párkrát v celej našej histórii. Nechápali sme, prečo ho tak skrývajú. Rozmýšľali sme, čo matku k tomu viedlo. Muselo sa stať niečo naozaj zlé, keď sa rozhodla takto ochrániť svoje dieťa," v jej očiach sa zrazu zjavil smútok.
O čom to, sakra, hovorí? Bola som nervózna a už ma poriadne bolela hlava z toho všetkého, čo sa dnes stalo. Nejako mi to už nepálilo.
"Vôbec vám nerozumiem! Ako to ale všetko súvisí so mnou?" podráždene som sa spýtala. Pokračovala, akoby som ju ani neprerušila.
"Keď má dieťa... no vlastne už to nie je dieťa. Keď má sedemnásť, jeho moc sa začne sústreďovať a skôr či neskôr vypukne v plnej sile. Dnes ráno, keď znenazdajky začala tá búrka, vedela som, čo sa deje a práve ja som bola najbližšie. Musela som zakročiť, a to rýchlo. Signál bol neuveriteľne silný. Ten impulz, čo to spôsobil...neviem si ani predstaviť, čo sa muselo stať. Ponáhľala som sa za tým, stále to silnelo, už tam bol niekto iný... A potom som našla teba!" spýtavo na mňa pozrela.

"Čo???" zarazene som na ňu civela. V hlave som si prehrávala všetko, čo mi povedala. Stále dookola. Nedávalo to zmysel. Potriasla som hlavou, akoby som sa chcela zbaviť tej myšlienky.
"Je to tak! Ty si to dieťa, ktoré sme tak dlho hľadali a ty si zapríčinila tú búrku. Znie to neuveriteľne, ale keď sa nad tým zamyslíš, musela si dnes ráno niečo cítiť. Energiu a silu, ktorá tebou prúdila!" toto na mňa priam vybafla a mne sa z toho zatočila hlava. Bože! Sakra! Ona má pravdu!

Dobre som si spomínala, ako som ráno vypenila, keď ma Roger vytočil. Pamätala som si aj ten blesk, čo mnou prešiel a dunenie hromu, akoby v mojom vnútri. Vtedy ma niečo ovládlo a celkom určite som nebola sama sebou. Stala som sa niekým iným a ten niekto už mal silu postaviť sa Rogerovi. A tá búrka...
No nemohla som tomu uveriť.
"Počkať, počkať! Vysvetlite mi to! Stále tomu nerozumiem. Som z toho...zmätená."
"Ja viem. Máš na to plné právo. Nič z tohto by sa ale nestalo, keby sme sa k tebe dostali skôr. Neviem, ako ti to čo najcitlivejšie vysvetliť. Takto to možno pochopíš. Existujú ľudia..."
"Aký ľudia? Nechcite mi nahovoriť, že patríte do nejakej tajnej skupiny, sekty alebo čo," nešetrila som sarkazmom.

"Nie...v podstate. Existujú ľudia, ktorí majú určité nadanie, schopnosti, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. K tým ľuďom patrím ja a takisto aj ty. Nie je nás až tak veľa, ale viac, ako by si si možno myslela. Sme takpovediac rozlezení po celom svete. V každej krajine sa nachádzajú miesta, kde sa akoby zoskupujeme. Máme svoje úrady a tiež školy. Učia sa tam nielen deti, ktoré už objavili svoje schopnosti, ale aj tie, ktoré ich ešte nezískali. Podľa rodokmeňov to vieme viac-menej odhadnúť. Vzdelávajú sa ako v normálnych školách, ale študujú aj našu históriu a hlavne sa učia ovládať a používať svoje schopnosti. Áno, máme svoju históriu a aj pravidlá, ktoré musia všetci dodržiavať," dala mi čas, aby som tie informácie trochu strávila.
"Podľa toho, čo som dnes videla, máš veľkú moc. Niečo ťa muselo veľmi rozrušiť. Čo sa stalo, dievčatko? Porozprávaj mi o tom!" s pochopením sa na mňa dívala.

"Ja...nič to nebolo, len som sa nahnevala," vedela som, že príde na to, že jej klamem. Toto ale nie je jej vec. Vôbec som ju nepoznala a potom, čo mi práve porozprávala jej určite nepoviem o Rogerovi. Už len keď som si na to spomenula, striaslo ma a musela som si objať plecia. Nebola som schopná o tom hovoriť.
"Niekto ti ublížil, pravda? Videla som ťa tam vonku ako si sedela na daždi. Mne to môžeš povedať, môžeš mi veriť. Od teraz bude všetko iné!" ubezpečovala ma, ale ja som jej o tom nemohla povedať, nedokázala som to.
Ale jej rozprávanie mi niečo pripomenulo a až som nadskočila. Možno som predsa len nebola taká paranoidná.

"Ten vietor...on ma prenasledoval!" bola som si veľmi dobre vedomá toho ako to asi znie, no Juana sa mi nesmiala ani nič podobné, len počúvala.
"Sledoval ma a... a niekto tam bol. Svietilo to a niečo, nejaká sila mi to strhla z krku. Bolo to také ťažké!" ukazovala som na môj prívesok.
"Ó áno! Niekto tam bol. Niekto od nás, ale zmizol tak rýchlo ako sa objavil. Som si istá, že nemal dobré úmysly. Keby som prišla neskôr, ktovie, čo by sa stalo. Netuším, čo mohol chcieť práve od teba. Toto budem musieť prebrať s ostatnými. Zatiaľ by si sa nemala túlať sama po uliciach. Vravela si, že na teba zaútočil?" chcela vedieť.
"No, prenasledoval ma, potom akoby ma obklopilo niečo...zlé a ťahalo to môj prívesok a napokon mi ho strhlo z krku. Stále sa približoval a potom... Potom tam zrazu bolo teplo, svetlo alebo oheň," slová sa zo mňa hrnuli a striasalo ma pri pomyslení na to, čo všetko sa mohlo stať.
Juana sa na mňa veľavýznamne pozrela. Zrazu tu bolo ešte teplejšie ako predtým.
"To ste boli vy?" pýtala som sa, no odpoveď som poznala.
Ona len otvorila dlaň a v nej začal horieť malý plamienok. Nadskočila som na sedačke a skoro ju prevrátila dozadu. Možno som aj vykríkla, ja neviem.
Juana sa usmiala a plamienok zhasol tak rýchlo, ako zasvietil.

"Čo to...?" predýchavala som to.
"Urobte to znova!" chcela som zistiť, či to nie je len nejaký trik. Čo ak si chcel zo mňa niekto nechutne vystreliť? Tipovala by som to na Rogera, keď už sa mu nepodarilo zabiť ma alebo niečo horšie. Tak či tak, chcela som to vidieť.
Juana natiahla ruku, tentoraz bližšie ku mne. Už som sa nemienila vyľakať, teraz budem pozorne sledovať, ako to robí. Plamienok sa znova rozhorel, no za chvíľu to bol obrovský tridsať centimetrový plameň.
Hypnotizoval ma a ja som sa nakláňala bližšie a bližšie, natiahla som ruku...
"Au!" skríkla som. Ako malé decko som chcela vyskúšať oheň a ten ma naozaj popálil, potom zhasol a ja som si cmúľala prst.
"Ako to robíte?" bola som strašne zvedavá. V cirkuse som bola len raz ako malá, ale takéto triky tam nepredvádzali.

"Nie je to trik!" pobavene mi odpovedala, akoby mi čítala myšlienky.
"Je to moja schopnosť, môj prvý živel. Oheň. Za tie roky som sa ho naučila ovládať," vysvetľovala mi. "Podľa toho dažďa dnes ráno, usudzujem, že ako prvý element si do vienka dostala vodu."
"Naozaj?" zaujímalo ma.

Aj tak, celé toto bolo ako vystrihnuté z nejakého lacného filmu. Úbohá sirota sa dozvie, že má zázračné schopnosti, niekto ju prenasleduje a jej nevlastný "otec" ju chce zabiť. Aby toho nebolo málo, dozvie sa, že ju už roky hľadajú ktovie prečo a staručká pani sa jej snaží pomôcť.
Nečudo, že v mojom hlase zaznieval jemný sarkazmus. O to viac som sa čudovala, prečo o všetkom skoro vôbec nepochybujem a baštím jej tieto rozprávočky.
Možno to bolo tým, že som mala v hlave zmätok, akoby niekto zapol mixér a všetko sa premiešalo jedno cez druhé. Zajtra už o tom asi budem premýšľať inak.

"Prečo prvý živel?" bola som zvedavá.
"Neskôr, keď sa svoju prvú schopnosť naučíš trochu ovládať, dostaneš druhú. Väčšinou to trvá pol roka až rok, odvtedy ak objavíš prvý dar. Môj druhý element je zem," vysvetlila mi a ja som zrazu zacítila vôňu trávy a lúčnych kvetov. Bolo to neskutočné. Zavrela som oči a nechala sa unášať všetkými tými pocitmi.
Akoby som stála na rozkvitnutej lúke, pod nohami som cítila mäkkú trávu. Panoval tam pokoj a harmónia. Necítila som tam bolesť a všetky starosti a problémy zmizli. Toto bolo to najkrajšie, čo som kedy zažila.

Prešlo možno aj päť minút a všetko začalo pozvoľna miznúť. Pomaly som otvorila oči a ocitla sa opäť v Juaninej obývačke. Najradšej by som ale navždy ostala na pomyselnej lúčke.
"To bolo nádherné!" rozplývala som sa s úsmevom.
"Ja viem!" Juana sa usmievala tiež a zjavne sa aj ona práve vrátila zo svojej vlastnej lúky.
"Takže, všetci máte tieto schopnosti? Dva živly?"
"Nie vždy. Väčšina z nás má dva elementy, no niektorí sú poloviční animágovia, inak aj meniči. To znamená, že okrem ovládania jedného elementu dokážu na seba zobrať aj podobu určitého zvieraťa, spojeného s elementom. Ojedinele však existujú aj úplní meniči, teda tí, ktorí neovládajú živly, ale dokážu sa zmeniť na dve zvieratá."
"To je... Je toho na mňa akosi veľa," nevedela som, čo iného povedať. Toľko informácií som nemohla tak ľahko spracovať. Zrazu ma niečo napadlo.
"Ten živel, čo ho ovládame... dokážeme z neho čerpať energiu alebo niečo také?" Toto ma vážne zaujímalo, pretože mi voda zmiernila bolesti z modrín. Teraz som sa už cítila oveľa lepšie ako vtedy vonku. Nebolelo ma už celé telo.
"Áno, samozrejme! Väčšinou to ale dokážeme až vtedy, keď sa element naučíme trošku ovládať. Potom nám element pomáha, keď sa cítime vyčerpaní alebo pri bolestiach. Sme s ním vo zvláštnom spojení."
Takže to vysvetľovalo to, čo sa stalo, ale aj tak som všetkému nejako nemohla porozumieť. Bolo to pre mňa akosi vzdialené.

"Viete, aj tak to celkom nechápem!" ospravedlňujúco som dodala.
"To ti absolútne nezazlievam. Dokonca aj ja viacerým veciam nerozumiem," zobrala do ruky môj prívesok a pozorne si ho prezerala.
"Vieš, keď som ťa uvidela, bola som si istá, že som konečne našla to dieťa, čo sme tak dlho hľadali. Ale keď som uvidela toto, úplne ma to ochromilo. Je to amulet, to je isté. Ten amulet, ktorý nám zabránil nájsť ťa. Máš ho odmalička?" zvedavo sa spýtala.
"No, mám ho už veľmi dlho, pokiaľ si pamätám. Je to asi jediná vec, ktorá je moja, ktorú naozaj vlastním. Nosím ho stále, vždy som ho nosila. Je veľmi pekný," mykla som plecami.
"Ten amulet ti dala tvoja matka, aby ťa ochránila. To sme si aj mysleli, len sme nevedeli prečo to urobila. No ja ten amulet poznám, o tom niet pochýb. Hneď ako som ho uvidela, vedela som, že je to on. Nemohla som tomu uveriť, ale je to tak. Poznala som tú ženu, ktorá ti ho dala a ty si jej dcéra. Inak to ani nemôže byť."

"Počkať! Čože? Vy ste poznali moju matku?" bola som v šoku.
"Áno, som si tým istá. Teraz už chápem, čo sa stalo. Aylen ťa chcela len ochrániť a mala na to dôvod. Len neviem, prečo nepožiadala o pomoc nás. Určite by sme jej ju poskytli," zamyslela sa.
"Ja, myslela som si, že ma opustila. Doteraz som si to myslela, no dnes mi niekto povedal, že to tak nebolo. Ak ste ju poznali, povedzte mi ako to bolo! Musím to vedieť! Prosím!" prosila som ju úplne zúfalá. Musela som to vedieť.

Celý život som si myslela, že ma opustila a nechcela ma. Každý mi to vravel. Aj Roger mi to rád vyhadzoval na oči pri každej príležitosti.
Znenávidela som ju za to, prekliala som ju. Ju aj otca. A dnes mi práve Roger predostrel úplne inú verziu.
No čo ak to bola z jeho strany len ďalšia zákerná lož? Chcel ma len rozptýliť, aby mi mohol ublížiť a preto si vymyslel takú historku? Možno nič z toho, čo mi povedal nie je pravda a ja sa len znova sklamem. Vždy keď som v niečo dúfala, nasledovalo sklamanie. A teraz, keď tu bola možnosť, že moja matka ma možno ľúbila a starala sa o mňa... Bolo to všetko, o čom som kedy snívala.
Vrátila som sa roky dozadu, do toho času, keď som ešte verila, že sa niekedy mama vráti a všetko sa zmení k lepšiemu. Neskôr som sa už zmierila s tým, že sa tak nikdy nestane a som len ďalším deckom, ktoré jeho matka odhodila na ulici.
Ale teraz som sa cítila ako malé dievčatko, ktoré potrebuje svoju mamu a čaká na ňu tak ako vtedy.

"Aylen, tvoja matka, bola veľmi dobrá žena. Určite mala aj ona svoje chyby, no nikdy by nikomu neublížila a už vôbec by neopustila svoje dieťa. No asi nemala inú možnosť. Vieš, nikomu nepovedala, že je tehotná. Nikto to ani len netušil. Pred všetkými to úspešne tajila a musím povedať, že dosť dlhú dobu. My sme sa to, bohužiaľ, dozvedeli, až keď bolo príliš neskoro," v očiach sa jej zračil zármutok.
"Čo sa stalo?" dychtivo som sa spýtala. Mala som obavy a hlas sa mi triasol. Celý život mi všetci klamali a teraz mi konečne niekto povie celú pravdu.
"Našli ju mŕtvu v jej byte. Niekto ju surovo zavraždil! Ten parchant nenechal žiadne stopy, ktorých by sa polícia mohla chytiť!" v očiach jej iskril hnev. Po prvýkrát som sa jej skutočne bála.
Takže o tomto Roger neklamal, bola by som ale radšej, keby to bola lož. Bola pravda aj to, že mi zmenili meno?

"V byte našli dôkaz o tom, že tam bolo dieťa. Jej dieťa. Zistili sme ako sa volalo. Bolo to dievčatko, Huyana. To je tvoje skutočné meno. Nevieš si ani predstaviť to prekvapenie, ktoré sme zažili. Polícia a aj my sme začali po dieťati pátrať. Mysleli sme, že išlo o únos. V byte ale neboli žiadne fotky, žiadne záznamy a bez pomoci Aylen sme to čoskoro museli vzdať, bohužiaľ bez výsledkov!" vzdychla si a pokrútila hlavou. Akoby sa pozerala niekde ďaleko do minulosti a všetko prežívala odznova.

"Nemôžem tomu uveriť!" bez obalu som povedala. Po líci mi tiekli slzy. Bol to zvláštny pocit dozvedieť sa všetky tieto skutočnosti a vnímať nové fakty. V mojom úbohom živote nastal zrazu obrat o tristošesťdesiat stupňov a ja som nevedela, ako sa s tým vysporiadať. Nevolala som sa Anna, ale Huyana. Bolo to dosť čudné meno, ale nad tým som sa teraz nepozastavovala. V podstate bola Anna niečo ako skratka.
Aylen. Tak sa volala moja matka. Ľúbila ma, starala sa o mňa a snažila sa ma ochrániť aj za cenu vlastného života. Ale prečo by jej niekto chcel ublížiť? Prečo ju niekto tak surovo zabil? Čo ak sa chceli dostať ku mne?

Dobre, získala som nejaké nové odpovede a aj otázok pribudlo celkom dosť. Navyše, teraz som sa vážne začala báť. Čo ak ma niekto stále hľadá? Niekto, kto ublížil aj mojej mame.
Veď len dnes ma niekto prenasledoval... a určite to nebol normálny človek.
Čo budem sakra robiť? Bála som sa vôbec vyjsť na ulicu a to ani nehovorím o tom, že som sa niekedy musela vrátiť "domov". Tam ma bude čakať Roger a prinajmenšom ma zmláti tak, že sa týždeň nepozviecham zo zeme.

"Ten niekto ma stále hľadá, však?" so strachom som sa spýtala, ale asi celkom zbytočne. Juana prikývla.
"Čo budem robiť?" bola to skôr rečnícka otázka. Z tohto ma porazí. Mala som pocit, že sa za chvíľu zrútim.
"Niečo musíme vymyslieť, a to rýchlo!" rozhodne povedala Juana a vstala.
"Pomôžte mi, prosím!"
 

1 person judged this article.

Comments

1 zuzu zuzu | Web | 8. november 2010 at 11:12 | React

hoci som si musela odznovu precitat aj prvu kapitolu, velmi sa mi to paci... vysvetlovacky ani ja nemam rada, ale ono sa to musi niekedy napisat :)
tesim sa na pokracovanie ;-)

2 Katsumi Katsumi | Web | 8. november 2010 at 16:41 | React

krásne napísané :) pri tej príležitosti som si prečítala aj tú prvú :)

3 wolfgirll wolfgirll | Email | Web | 8. november 2010 at 16:46 | React

[1]: No keď som to pridala až po takej dobe, ani sa ti nečudujem, že si si to musela odznova prečítať :-D :-D

[2]: Díkes moc. :-) Mimochodom, som rada, že mám novú návštevníčku. :D

4 Tam Tam | Web | 8. november 2010 at 19:23 | React

vypadá to skvěle, nemůžu se dočkat pokračování ;-) jsem zvědavá, jak se to bude vyvíjet :-)

5 Katsumi Katsumi | Web | 9. november 2010 at 12:55 | React

[3]: nemáš začo^^

6 Iwanka Iwanka | 9. november 2010 at 18:53 | React

ty jedna potvorka :) ale je to super :)

7 WolfGirl Lenush - Adminka WolfGirl Lenush - Adminka | Email | Web | 9. november 2010 at 19:08 | React

[6]:  No díki ségra :-D :-D Vážim si to, že si tu vôbec aj zavítala. :D

8 Katsumi Katsumi | Web | 12. november 2010 at 13:25 | React

no pokial chceš môžem ti nejaký design skúsiť spatlať ale neručím XD dnes idem preč ale možno sa tam dostanem na PC to uvidím... ale ak by si mi to chcela ulahčiť môžeš mi na mail (animegirl@centrum.sk) napísať akej farby by mal byť, či tam chceš nejaký obrázok (môžeš mi nejaký priamo poslať) a prípadne nejaký text.. ale jak som hovorila: neručím, že to dopadne dobre :D

9 Isabella Isabella | Web | 12. november 2010 at 15:21 | React

Viem, že sa to sem veľmi nehodí, ale konečne som našla niekoho kto číta Anthonyho Horowitza ;-)
Máš zaujímavý blog, ešte sa sem niekedy vrátim :-)

10 WolfGirl WolfGirl | Email | Web | 14. november 2010 at 17:18 | React

[9]: V pohode. :-D Horowitz je super, ale zatiaľ som čítala len Spoločenstvo piatich, má jednoducho skvelý štýl písania. Odvtedy ma strašne fascinuje aj Peru a Inkovia heh. :D :D :D

11 katiesk katiesk | 18. november 2010 at 20:18 | React

hezké :-) tiež nemám rada dlhé obkecávačky, ale ty si podala veľmi prijateľnou formou, veľa som sa toho dozvedela a pochopila (aspoň si myslím :-D ) hlavne pridávaj články častejšie :-) :-)

12 Aiko Aiko | Web | 29. december 2010 at 16:26 | React

Vynikajúca kapitola, rovnako ako predošlá. Máš na písanie talent a tento príbeh ma doslova chytil za srdce, som zvedavá, čo sa bude diať ďalej :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement