Rain Falling-30%

Sme už aj na Facebooku! Pridajte sa k fanúšikom! Tu! (Zatiaľ to len rozbiehame!)



Rozhodnutie vlka: 4. kapitola (2/2)

28. february 2011 at 19:07 | WolfGirl Lenush
Ták, konečne dokončenie 4. kapitoly. Nakoniec je táto polovica oveľa dlhšia ako mala byť, no to hádam prežijete. Hlavne, že pri mojej lenivosti a strate múzy som ju dokončila. A nejak sa nám to tu začína prepájať a zamotávať.
užite si čítanie.


Potom som zbadal Dukea. Ležal v tráve na druhej strane lúky a oddychoval po výdatnej večeri. Bol veľmi ďaleko na to, aby som ho dostal na jeden a to by si ma už všimol. Musel som sa teda k nemu dostať bližšie, veľmi blízko.
*******

Chvíľu som ho len pozoroval a zvažoval stratégiu. Aj keď by som ho najradšej hneď roztrhal na malé kúsočky, musel som si udržať rozvahu a chladnú hlavu. Nepremyslené správanie by mohlo všetko pokaziť. Bolo to dosť ťažké. Hlavne preto, lebo vždy, keď som naňho pozrel, videl som ako vtedy ubližoval Chels. Akoby mi niekto prikladal na telo horúce železo, znova a znova...
Duke sa zrazu postavil, hlavu otočil smerom k lesu, nastražil uši a pritom vetril. Najprv mi napadlo, že zacítil alebo počul mňa, ale bol som potichu a smer vetra sa nezmenil. Nebolo to možné, v skrývaní a zakrádaní som mal fakt dobrú prax. Musel to byť niekto iný, koho som ja nezaregistroval, lebo som sa priveľmi sústredil na Dukea.

Keď som sa ale teraz započúval do okolitých zvukov, moje uši zachytili to, čo Dukeove už pred chvíľou. Niekto bol na starej ceste, len malý kúsok odtiaľto. Pravdepodobne dvaja. Bolo jasné, čo Dukeovi práve skrslo v jeho chorom mozgu. Nebolo ťažké uhádnuť to. Noc, dvaja ľudia na opustenej ceste a vraždiace monštrum, ktorému robí radosť ubližovanie a mučenie. Hneď sa vybral tým smerom a ja za ním. Takto sa k nemu môžem dostať na pár krokov bez toho, aby si to všimol. Bol zaneprázdnený plánovaním útoku a mne to len hralo do kariet.
Duke si to vzal veľkou okľukou, neviem z akého dôvodu. Ja namiesto toho, aby som šiel za ním, rozbehol som sa rovno za hlasmi. Chcel som tam byť skôr a prekvapiť ho ešte kým na nich zaútočí.
Blížil som sa k ceste a popritom pozorne počúval Dukea. Musel som mať prehľad o tom, kde presne je, ak by sa o niečo pokúsil.

Už som mal na dohľad cestu. Videl som odstavené auto, kúsok od neho naštvaného chalana, ktorý telefonoval a pritom zúrivo gestikuloval. Vyzeralo to tak, že im motor vypovedal službu alebo niečo podobné, tak zostali trčať tu a potme. Nechápal som, prečo nešli novou cestou, tadeto chodilo málo ľudí. Cesta bola úzka, hrboľatá a po dažďoch a búrkach úplne neprejazdná. Musel som uznať, že mali fakt veľkú smolu, že takto skončili. Keby len vedeli...

Chalan dotelefonoval a zrazu za ním z auta neochotne vyšlo dievča. Tá baba mala fakt mrzutý výraz a vyzerala ako tesne pred zrútením. Rozmýšľal som, či ju tak rozhodilo to, že tu ostali trčať v tme alebo niečo iné. Rozhodne tu však nechcela byť. Tí dvaja si boli fakt podobní, ona bola možno o rok mladšia, no určite boli súrodenci.
"Čo je?" spýtala sa ho nevrlo, akoby za to mohol. Hneď na to som sa dozvedel, že tu nie sú preto, lebo sa im pokazilo auto, ale jednoducho zablúdili.
"Ja neviem. Asi sme zle odbočili, lebo neviem nájsť tú debilnú cestu. Možno je niekde blízko, ale je to tu samý strom," naštvane rozhadzoval rukami naokolo.
"Volal si otcovi?" zisťovala a žmúrila do diaľky v snahe nájsť odbočku, ktorá bola kúsok odtiaľto. Duke bol mimochodom presne tam a čakal na nich. Počul som ho a on ešte stále nemal ani poňatia o tom, že som niekde nablízku.
"Jasné! Povedal, že to musí byť niekde tu. Oni to našli, tak by to vraj nemal byť problém. Do kelu!" nečakane kopol do najbližšieho kameňa a ten odletel tesne ku mne, vlastne ma náhodou aj trafil. Pohol som sa len o kúsoček a jeho sestra sa zvrtla k lesu. Asi počula malé zašuchotanie, no ak si myslela, že niečo zbadá, napríklad mňa, mýlila sa. S jej zrakom nemala šancu. Nakoniec to vzdala a odvrátila pohľad.
"Ale už si tam bol, nie?" hádala sa s bratom.
"Veď áno! Len si už presne nepamätám, kde sa malo odbočiť!" kopol do ďalšieho kamienka, ktorý letel našťastie úplne mimo mňa. Mal by s tým fakt prestať!
"Nechápem, prečo sa sťahujeme do takej zašitej diery. Nie je to ani na mape. Mame muselo úplne preskočiť!" skríkla a vracala sa smerom k ich autu.

Takže sa sťahujú z nejakého väčšieho mesta... Už som chápal jej rozhorčenie. Typická baba z veľkomesta. Tu si to teda užije. Žiadne obchodné domy a bary na každom rohu. Keby som mohol, zasmial by som sa.
Obzrel som sa za ňou. Kráčala ďalej po ceste kadiaľ prišli, napriek tomu, že ju brat volal naspäť.
"Kam ideš?" zakričal na ňu.
"Čo myslíš? Hľadám tú pekelnú odbočku, aj keď by som sa radšej vrátila domov. A to aj pešo, keby to inak nešlo!" zakričala mu späť. Bola naozaj vytočená.

Mne až o sekundu došlo, čo sa práve deje. Hľadala odbočku a tá bola naozaj tým smerom. No ak pôjde presne tam, narazí na Dukea a to naozaj nedopadne dobre. Aj keď mi nebola nejako extra sympatická, toto som nemohol dovoliť. Rozbehol som sa k tej ceste. Možno s jej malou pomocou dostanem toho bastarda, bez toho aby to na nej zanechalo nejaké následky.
Bol som tam oveľa skôr a oproti, na druhej strane cesty som zbadal Dukea. Ten pako sa sústredil na svoju prichádzajúcu korisť a nevnímal nič iné. Presne toto mi nahrávalo do karát.
Mohol som ho zabiť ešte predtým ako sem ona dorazí a budem s ním mať konečne svätý pokoj. Teraz by som ho dostal jedným skokom. Prikrčil som sa...on nemal ani tušenie. Toto si vychutnám!

No ona sa tam zrazu zjavila, konečne našla to čo hľadala. A aj niečo navyše, o čom ani netušila. Duke sa za ňou hneď začal zakrádať a ani sa neobťažoval byť potichu. Už mu bolo jedno, že ho bude počuť. Bol si istý tým, že ju dostane.
"Tom? Našla som tú cestu. Konečne môžeme odtiaľto vypadnúť!" zakričala smerom k Dukeovi.
Stále som mohol skočiť na Dukea, no bolo by to asi tak riskantné ako by to bolo pred chvíľou jednoduché. Mohol som ju zraniť ja alebo Duke, pritom ako by sa snažil ujsť.
"Tom! Kde si? Nevidím ťa, je tma!" dosť nervózne sa ozvala znova a hlas sa jej jemne zatriasol. Vedel som si predstaviť ako sa asi cíti, už len z jej postoja to bolo jasné. Neistota, zmätenosť, strach.
"Tom, prestaň! Toto vôbec nie je vtipné! Bojím sa!" už úplne strácala nervy. Vystrašene stála bez pohnutia na ceste a zhlboka dýchala. Potom vytiahla mobil a svietila si ním, aby aspoň niečo videla. Duke nahlas a zúrivo zvrčal, zrejme ju chcel priviesť až k infarktu. Vykríkla, zmätene sa začala otáčať za zvukom a zasvietila rovno naňho. Sakra! Toto bude husté. Už sa ani neskrýval.

Potom som videl ako mu oči zaiskrili šialenosťou, ktorá sa odrážala v svetle. Chcel ničiť, ubližovať, zabíjať... Už sa rozhodol, chcel skočiť! Práve sa na to chystal, a ona tam len stála akoby primrzla na mieste.
Do kelu! Pokiaľ som nechcel, aby ju zahlušil, musel som nejako zakročiť. Možno to ešte oľutujem, ale inú možnosť som nemal. Varovne som na toho parazita zavrčal a ona zvrieskla znova, nad čím som len prevrátil oči. Tak už bež! A ona najprv začala vyplašene cúvať dozadu naspäť po ceste, po ktorej prišla a potom sa konečne rozbehla. Potom som počul ako ešte raz vykríkla, no našťastie pri nej bol už jej brat.

No to už sme na seba s Dukeom cerili tesáky a nevraživo vrčali. Asi mu došlo, že keby sme sa stretli spolu v boji, nemal by šancu vyhrať. A tak zvolil inú taktiku, a to útek. Jedno som mu musel uznať, keď mu išlo o krk, bol fakt rýchly.
Hnal som sa za ním až do neskorého rána, no stále mal predo mnou malý náskok, ktorý nakoniec po pár desiatkach kilometrov spôsobil to, že sa mi stratila jeho stopa. Musel prejsť cez nejaký potok alebo rieku.

Po toľkých mesiacoch, čo som na nikoho z nich nenarazil, som ho mal na dosah a on jednoducho zdrhol. Mal som toľko šancí dostať ho, toľko možností... Vedel som, že by to dopadlo inak, keby som nebol taký hlúpy. To, že tam zablúdili tí dvaja tomu tiež nepomohlo. Všetko sa pokazilo. Ďalšie tri dni som prehľadával okolie, dostal sa až k jazeru Ontario, no po Dukeovi nebola ani stopa. Tak som to znova vzdal a vrátil sa s vedomím, že ešte nič neskončilo.

Dúfal som, že sa opijem niekde v rohu tichého baru, no keď som vošiel, všetko vyzeralo trochu inak. Zrejme som si nevybral ten správny deň na zapíjanie neúspechu. Bar inokedy skoro prázdny bol teraz napchatý na prasknutie. Jasné, dnes bola párty na rozlúčku s prázdninami. Bol tu asi každý. No vlastne to bolo jedno. Budú ma ignorovať ako ja ich.
Najprv som si dal pár panákov na utlmenie mojich vycibrených zmyslov. Potom to už bolo trochu lepšie. Taký hluk, to nebolo nič pre mňa. Znudene som sa obzeral dookola, keď som ju zbadal.

Žilami mi začal prúdiť nielen adrenalín, ale aj hnev. Bola to ona. Tá baba, čo mi prekazila útok na Dukea. Len vďaka nej teraz nie je mŕtvy a nehnije v lese.
Bezstarostne a so širokým úsmevom kecala so Samanthou, popritom sa nahlas smiala. Zjavne jej nevadilo zoznamovať sa s novými ľuďmi a byť v centre pozornosti. Užívala si to. Aj keď sa rozprávala iba so Sam, pozorovali ju všetci, hlavne chlapi. Predsa len, v tomto zapadákove sa mladé mäsko ukazovalo zriedkavo. Musel som uznať, že bola celkom zaujímavá a určite vyzerala lepšie ako v deň, keď som ju videl prvýkrát. No, ale čo z toho. Bola to len ďalšia namyslená mestská pipka. Dalo sa to uhádnuť už len podľa handier, čo mala na sebe.

Zrazu sa nám stretli pohľady a ja som hneď pozrel inam. No všimol som si, že na mňa ukázala a Sam jej niečo vysvetľovala. K tomu sa hneď horlivo pripojila Heather, ktorá sa nezabudla na mňa párkrát vystrašene pozrieť.
No jasné! Ben Mooney a tragická "nehoda" jeho priateľky Chels je ešte stále téma číslo jeden. Existuje hádam aj desať rôznych verzií. Škoda, že ani jedna nie je pravdivá. Za to ale vo všetkých vystupujem ako klamár, podvodník alebo dokonca vrah. Keby som chcel, kľudne by som mohol počuť každé ich slovo, ale nestálo mi to za to. Bolo mi to srdečne jedno, nechal som všetkých nech si myslia čo chcú. Čokoľvek bolo lepšie ako pravda a to, že som netvor.

No niečo mali tieto historky spoločné. Chelsinu smrť som mal na svedomí ja. A nech by som sa akokoľvek snažil presvedčiť sa, že to bolo inak, nešlo to. Bola to čistá pravda a aj keď som jej nikdy nechcel ublížiť, to, že zomrela bola len a len moja chyba.

Zdvihol som hlavu k baru, že si objednám ďalšieho panáka, keď sa nám znovu stretli pohľady. Nebolo pochýb, že smeruje rovno k môjmu stolu. Do riti! Práve teraz mi nič iné k šťastiu nechýbalo!
 

2 people judged this article.

Comments

1 zuzu zuzu | Web | 28. february 2011 at 22:10 | React

tato kapitolka ma potesila ;) dufam, ze tento pribeh sa coskoro rozbehne, lebo sa mi paci... som zvedava, co z toho vznikne ;)

2 R.C. R.C. | Web | 28. february 2011 at 22:16 | React

Super, super, super! Som rada, že tvoja múza sa vrátila a tentokrát si sa naozaj činila! Fakt! Je to proste super! Nechceš mi tvoju múzu na pár dní požičiať? Fakt by mi to pomohlo... :D
Táto kapitolka nemala chybu a som rada, že je pohľad obidvoch... :-D No čo dodať? Ja nmám slov.. Je to proste super! :-P ;-)  :-D

3 WolfGirl Ivush WolfGirl Ivush | 1. march 2011 at 8:53 | React

úplne super :-D niečo z teba predsa len bude :-D na teba nemám :-)

4 Deara Deara | Web | 5. march 2011 at 12:51 | React

úžesné... :-D  :-D :-D Krásna kapitola. Tešim sa na ďalšiu:)
a s tým spriatelenim súhlasím :)

5 Andy Andy | Web | 7. march 2011 at 15:55 | React

Ahoj, jsem AndyCullen, Aiko mi povídala, že chcet udělat dess, a tak jsem se přišla domluvit, jsem teď nemocná, takže mám dost času, jen napište,co chcte a do jaké barvy ho mám ladit, pak mi na mail: andrea.rehounkova@seznam.cz pošlete přihlašovací údaje, nebojte nezneužiju je(i když chápu, že vás tato věta moc neuklidňuje :) )dobře...:)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama