Rain Falling-30%

Sme už aj na Facebooku! Pridajte sa k fanúšikom! Tu! (Zatiaľ to len rozbiehame!)



Rozhodnutie vlka: 5. kapitola

5. july 2011 at 23:05 | Huyana
Fúha, tak nakoniec som to ešte dnes stihla. Za pravopis a podobné veci neručím, na mňa je už dosť neskoro na písanie.
Je trošilinku dlhšia. Sorry! Dúfam, že sa vám to bude páčiť, prosím veľmi o komentáre!
Ak si chcete osviežiť pamäť (čo asi áno, pretože od posledného pridaného dielu ubehla teda dlhá doba), predchádzajúce kapitoly nájdete TU!

P.S. Hneď začnem písať ďalšiu kapitolu, aby ste konečne zistili, ako to dopadne. Po dočítaní zistíte, čo myslím.




Kim Mathews:

Na pokožke ma šteklili slnečné lúče. Práve som začínala úplne od nuly a toto bol môj prvý deň v novom domove. Pomaly som otvorila oči a chvíľu len pozorovala malé čiastočky prachu, teraz viditeľné vďaka slnečnému svetlu, ako sa vznášajú v izbe. Bolo to zaujímavé predstavenie a zhypnotizovalo ma aspoň na polhodinu. Keď som sa konečne prebrala z toho tranzu, moja tvár bola vlhká od slaných sĺz, ktoré som hneď rázne zotrela.
Skvelé! Fakt úžasné! Ešte len vstanem, už sa cítim mizerne. Dnešný deň a vlastne aj všetky ostatné budú určite stáť za to.
"Bože, asi to tu neprežijem!" vzdychla som zmučene. Hneď som si spomenula na včerajší zážitok v lese a striaslo ma. Čudovala som sa, že som v noci nemala nočné mory. Čo sa môže stať nabudúce, keď už včera to bolo také príšerné? Bude to tu hotové peklo!
Nemo som sa pýtala len na jednu vec: Prečo práve ja? Nejaký pocit mi naznačoval, že na túto otázku ešte dlho nedostanem odpoveď, ak vôbec niekedy nejaká príde. Možno ma bude mučiť do smrti.

V istom momente mi začal zvoniť mobil a súčasne niekto klopal na dvere. Chcela som najskôr vybaviť telefonát, určite to boli moji priatelia. Od nedočkavosti som prestala aj dýchať. Nemohla som totiž vydržať, kým ich budem počuť, no dnu vošiel Tom.
"Kim, mama ti odkazuje, že raňajky sú na stole. Len to som ti chcel. V pohode si to vybav," s úsmevom vypochodoval z mojej izby a zavrel dvere.
Keď som dvíhala telefón, hlavou mi prebehla myšlienka, ako je možné, že Tom je úplne v pohode a ešte sa zo sťahovania aj teší.
"Áno?" s očakávaním som vydýchla. Volal mi Danny.
"Kimi, zlatko! Čo sa stalo? Po tej správe som sa o teba bál. Nechápali sme, o čo ide. No tak, hovor!" skoro som mu nerozumela, tak rýchlo rozprával. Obavy v jeho hlase sa nedali prepočuť a musela som ho stopnúť, aby nedostal infarkt alebo čo.
"Danny spomaľ, prosím ťa! Som v úplnom poriadku, teda ako sa to na dané okolnosti vezme. Včera sa stala taká menšia hororová vec a..." začala som s vysvetľovaním, ale on ma hneď prerušil.
"Čože? Prečo si nezavolala skôr? Mala si nám dať vedieť! Čo sa preboha stalo?" začal zvyšovať tón. On bol normálne naštvaný. To sa mu tak často nestávalo.
"Poviem ti to, keď ma nebudeš prerušovať!" odsekla som mu.
"Fajn, prepáč!" hlas mu znežnel, bolo vidno, že ho mrzí ako na mňa vyletel.
"Pozri, nevolala som len preto, že som práve vstala. Navyše moja izba vyzerá ako po výbuchu, takže mi chvíľu trvalo, kým som si zvykla a zorientovala sa tu. A ešte raz, som v pohode, len sme s Tomom včera tak nejak zablúdili. Bola už tma a nemohli sme nájsť odbočku..." všetko som mu vyrozprávala. Vynechala som len podrobnosti, ako strašne ma to vyľakalo.

Nechcela som ho nervovať ešte viac, predsa len, prežila som a problém bol zažehnaný. Presne ako som čakala, Danny bol z toho úplne vedľa a nebolo vôbec ľahké upokojiť ho, nakoniec sa mi to ale podarilo.
"Inak...čo robia ostatní? Nie ste niekde spolu?" bola som zvedavá a možno mi ušiel aj trochu závistlivý tón, ale jednoducho som si nemohla pomôcť. Oni boli tam a ja tu, nikde!
"Ostatní? Tí ešte pravdepodobne spia. Včera sme sa dali dobre dole, dokonca aj Katy..." najprv sa zarazil, akoby rozmýšľal, či mi to mal povedať, ale potom dodal: "Matt nás presvedčil. Vieš aký je, keď je už trochu pod parou. Veľmi sa mu nedá odporovať a navyše, všetci sme boli trochu mimo reality..." smutne vzdychol.
"Odkáž mu, nech kvôli mne nechľastá!" v podstate som myslela všetkých, nie len Matta. Zdola sa akurát ozvala mama a ja som to ignorovala.
"Jasné, ale vieš čo mi na to povie, že?" spýtal sa so smiechom. Ja som sa zasmiala tiež. Vedela som si celkom živo predstaviť Matta, ako po výčitke - Ty už prosím ťa nepi! - odpovie: Pivo predsa NIE JE alkohol!
"Kim, ešte jedna vec... chcel som sa len spýtať, čo hovoríš na môj darček?" zaujímal sa Danny. Darček? Aký... do kelu!
"Sakra! Včera som na to úplne zabudla. Danny prepáč! Nejako rýchlo sa to zomlelo a bola som príšerne unavená..." začala som sa rýchlo ospravedlňovať. Fakt ma to všetko mrzelo. Ten darček mi totálne vyfučal z hlavy a pritom som sa naň tak tešila. Bola som veľmi zvedavá, čo mi daroval.
"Kimi, je to v pohode! Mala si toho naozaj veľa, ani sa ti nečudujem. Dáš mi vedieť neskôr," zívol si. Pravdepodobne ešte ani on nedospal včerajšok. Zdola sa znova ozvala mama.
"Určite ti zavolám, len čo v tomto bodreli nájdem veci, čo som mala včera na sebe. Nemôžem sa dočkať! Danny, musím končiť, mama ma zháňa," otrávene som dodala. Najradšej by som sa s ním rozprávala celý deň.
"Jasné...dávaj na seba pozor! Ľúbim ťa!" v hlase sa mu ozval smútok a ešte vždy aj obavy. Aj mne bolo veľmi ťažko.
"Aj ja teba. Oddýchni si, prosím ťa!" neochotne som zložila telefón.

"Čo je?" kričala som po ceste do kuchyne. Bola som dosť vytočená, pretože som ešte aj zakopla na schodoch o nejaký výčnelok a skoro sa na nich zabila. Mama si ma premerala hodnotiacim pohľadom a pretočila nado mnou očami. S Tomom už sedeli pri stole a jedli, po otcovi ostal už len prázdny tanier.
Tak som bola stále v pyžame! No a čo?! Z tielka a šortiek som sa dnes nechystala prezliecť. Mala som totálne v paži ako vyzerám, čo bolo u mňa síce dosť nezvyčajné, ale nie nemožné. Obdobia depky som vždy celý deň trávila v posteli.
"Mohla si sa aspoň učesať!" poznamenala mama popri natieraní hrianky džemom. Tom sa pri prežúvaní chleba zasmial tak, až mu skoro zabehlo. Obdarila som ho škaredým pohľadom.
"Zavádzaš nový štýl?" podpichol ma otec, ktorý sa práve zjavil vo dverách tesne za mnou, podotýkam v obleku s kravatou. V poslednej dobe sa preňho stalo rutinou chodiť takto oblečený. Odstúpila som od neho s kyslým výrazom.
"Myslím, že toho trucovania bolo dosť! Aj tak ti to už nepomôže, mohla by si zo seba konečne urobiť človeka!" pokračoval, ale ja som ho ignorovala. Nemusela som znova počúvať kritiku na moju osobu, tieto dni jej bolo naozaj veľa.
Ak si myslí, že som trucovala dlho, veľmi sa mýli. Toto je len začiatok! Ešte si to on aj mama užijú!

Neviem, čo hovoril ďalej, ale zachytila som už len jeho posledné vety: "Mama potrebuje ísť na nákup. Pôjdeš s ňou!"
"Čo?" prebrala som sa z tranzu. Tak to teda nie! Nikam nepôjdem, a ešte pretŕčať sa po meste... No to určite! Znova sa mi začal dvíhať tlak.
"Pôjdem namiesto Kim. Aj tak odnesiem viac tašiek ako ona!" rýchlo sa ozval Tom, len aby zabránil môjmu výbuchu hnevu.
"Možno to takto naozaj bude lepšie. Môže doma vybaľovať veci, ktoré ešte ostali v škatuliach," pritakala mu mama, vstala a položila mi ruku na plece. Aj ona sa bála, aby som nestratila nervy. V poslednej dobe sa mi to stávalo často.

Začalo sa to vtedy, keď mi oznámili, že sa sťahujeme. Bol to prvý a asi aj najhorší záchvat hnevu, aký som mala. Najprv som myslela, že len žartujú a vtedy som naozaj nemala náladu na vtipy. Totiž, bol akurát Valentín a môj teraz už expriateľ ma poriadne vydesil. Bola som vytočená a chcela som len zaliezť do svojej izby a byť tam až do rána. Doma som hneď v predsieni stretla rodičov, no stále som predstierala pohodu, aj keď som mala slzy na krajíčku. Vôbec som nečakala, že ma zastavia a oznámia mi takú vec.

Potom som sa prestala ovládať. Veľa si z toho nepamätám, pravdepodobne som bola v akomsi tranze. Vraj som kričala, behala po dome ako šialená a rozhadzovala všetko, na čo som siahla. Kopu vecí som porozbíjala a Tom odo mňa dokonca schytal päsťou do oka. Ten monokel mal ešte týždeň. Ako keby toho nebolo málo, zamkla som sa v kúpeľni a tam som preplakala zopár hodín. Otvorila som až Dannymu, ktorému zavolali a on bol so mnou celú noc. Inak by ma odtiaľ asi nedostali.

Asi po troch mesiacoch občasných menších výbuchov prišiel druhý záchvat. Nebolo to také zlé ako prvý raz, ale stačilo to na poriadny trapas. Jeden chalan zo školy usporiadal u seba obrovskú párty na predčasnú oslavu konca školského roka. Bolo tam dosť ľudí na to, aby veľká vila praskala vo švíkoch. A tam, za veľmi nechutných okolností, som bola nútená rozísť sa s Mikeom. Jednoducho som to nemohla riešiť inak. Konečne som zistila, čo je zač a bola som z toho dosť mimo. Urobila som poriadnu scénu a zachraňovať ma museli zas len moji priatelia. Teraz ma už hocičo dokáže poriadne vykoľajiť a je zo mňa klbko nervov. Navštívila som aj psychológa a trochu to pomohlo, ale stále som dosť výbušná.

"Dobre teda. Mne je to jedno, dohodnite sa vy!" otec pokrčil plecami, podišiel k mame a pobozkal ju na líce.
"Zlatko, dám ti vedieť, keď všetko vybavím. Majte sa!" potom odišiel. Chvíľu sme všetci boli ticho, bolo počuť len štartovanie motora a škrípanie štrku na príjazdovke, keď otec odchádzal. Tom dojedol, spratal riad a s mamou sa chystali na odchod. Keď vychádzal z kuchyne, povzbudivo sa na mňa usmial.
"Ďakujem!" stihla som mu ešte naznačiť, kým zavrel vchodové dvere.

Dom bol celý deň prázdny, ja som upratovala a vykladala všetky veci, ktoré sa mali niekam uložiť. Neskôr, keď som si chcela konečne dať do poriadku aj svoju izbu, našla som oblečenie zo včerajška. Nepomohlo mi prehľadanie podlahy, kde boli veci hodené, vyvrátenie všetkých vreciek na džínsoch a mikine a ani presnorenie celej izby. Darček od Dannyho som jednoducho nemohla nájsť. Skončilo to tak, že som prehľadala všetky miesta v dome, kade som včera večer prešla. Ani Tomov telefonát, že darček mohol ostať v aute, ma celkom nepresvedčil, ale ma aspoň ako tak upokojil.
Čo bolo horšie, cestou dole po schodoch som znova zakopla tak ako ráno, no tentoraz som to neustála, ale zviezla sa po chrbte dole. Pristála som až na nejakých krabiciach pri schodišti. Bolo to dosť tvrdé a hlučné pristátie. Chvíľu mi trvalo, kým som znova chytila dych a pomaly sa pozviechala. Niečo mi hovorilo, že budem mať poriadne modriny. Podľa rachotu som radšej ani nechcela vidieť, čo v škatuliach bolo a navyše, čo som aj porozbíjala.
"Do riti!" zanadávala som a odvážila sa opatrne pozrieť do škatúľ. Väčšinou tam boli samé nepotrebné hovadiny, pár starých pohárov, ktoré sa samozrejme rozbili a pod tým bolo ešte niečo.
"Čo do...?" začala som, keď som sa prehrabávala sklom. Nahmatala som drevený rám a vytiahla ho, opatrne, aby sa nepoškodil papier, ktorý na ňom držal len tak tak. Otočila som ho a...
"To snáď nie je pravda!" zašepkala som od šoku. Bol to obraz od mojich priateľov, sklo bolo rozbité, rám polámaný. Po prezretí som zistila, že aspoň papier zostal celý a nedotrhaný. Opatrne som ho položila na spodný schod. Nechápala som, prečo ten obraz niekto schoval práve sem, do tejto krabice.
"Toto sa naozaj môže stať iba mne!" začala som kričať a zúrivo behať po predsieni. Počítaj do dvadsať! Upokoj sa a počítaj! Akoby som počula môjho psychológa, otca a mamu dokopy, ako mi to dookola tlačia do hlavy. Toto som si stále opakovala, no nepomáhalo to. Vôbec som sa nedokázala sústrediť na to debilné rátanie. Začala som už tri razy, ale nemohla som pokračovať. Bola som na pokraji šialenstva!

"Jeden, dva, tri, štyri..." mala som pocit, že dostanem infarkt. Bolo to hlúpe, stratiť nervy kvôli niečomu takému, ale v týchto dňoch som bola ako uzlík nervov, citlivá a rozčúlená skoro na všetko a všetkých. A táto vec mala pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu, pripomínala mi všetky zážitky s Dannym, Mattom, Katy a Mel. Musela som to nejako vyriešiť a to rýchlo. Tom! Musím zavolať Tomovi! Iba on ma môže upokojiť.
"Kim, najskôr sa upokoj a povedz mi to ešte raz, pomaly! Nič som ti nerozumel!" rázne ma prerušil Tom potom, ako som mu jedným dychom vyklopila, čo sa stalo. No moje slová nesúvisle skákali, hovorila som rýchlo, jedno cez druhé, navyše pomedzi vzlyky.
Párkrát som sa zhlboka nadýchla a následne vydýchla, Thomas mi do mobilu šepkal upokojujúce slová a o chvíľu som bola schopná vysvetliť mu, čo sa stalo. Bola som v pohode.
"Čo mám robiť?" spýtala som sa ho zúfalo, keď som mu všetko vysvetlila.
"Pozri, tak skoro sa nedostanem domov. Vieš aká je mama, keď sa dostane do obchodu. Podľa mňa tu ešte strávime minimálne dve hodiny, ale išli sme okolo jedného malého obchodíku. Tam by si mohla zohnať, čo potrebuješ," podrobne mi opísal cestu, ako sa tam dostanem a nakoniec ma poprosil, aby som nešalela kvôli úplným blbostiam.
"Ďakujem, brácho!" vydýchla som si.

Dala som si studenú sprchu, aby ma to poriadne prebralo. Vlasy som si len voľne vyfúkala, prehrabla prstami a trochu zalakovala. Nepotrebovala som žiadny extra účes. Navyše, takto rozstrapatená som vyzerala viac sexi. Keďže sa od rána dosť oteplilo, obliekla som si len džínsovú minisukňu, tričko s krátkym rukávom a k tomu nízke, hnedé kožené čižmičky so strapcami. Už len ľahký letný mejkap, zvýraznenie očí a mohla som vyraziť. Pritom som dúfala, že doudierané miesta sú "neviditeľné".
Opatrne som zišla po schodoch, nepotrebovala som predsa ďalšie bolestivé modriny. Do tašky som vložila rám a vyšla do slnečného popoludnia.

Sústredila som sa na to, čo mi vysvetlil Tom. V mysli som si dookola opakovala kam mám ísť, kde zabočiť, ako ten obchodík vyzerá... Popritom som sa obzerala naokolo, skúmala ošumelé domy na ulici, po ktorej som kráčala, ale aj vily na kopci, okolo nich nádherné záhrady a takmer pri každej aj obrovský bazén. Ľudia na kopci zrejme netrpeli biedou, aj keď sídla boli ladené skôr do vidieckeho ako mestského štýlu a to ma trochu miatlo. Bola som skrátka zvyknutá na niečo iné.
Slnko jemne hrialo, ale aj napriek tomu bolo cítiť, že prichádza jeseň. Navyše, vo vzduchu sa ešte stále vznášala vlhkosť z nedávnych daždivých dní. Bolo naozaj príjemné počasie.

Čo ma trochu prekvapilo, bolo to málo ľudí, ktorých som po ceste stretla. V takýto krásny deň by som vonku čakala kopu hrajúcich sa detí, prechádzajúcich sa rodičov alebo aspoň nejakú známku života tohto mestečka. Zrejme som si ale neuvedomila, že tu žije oveľa menej ľudí a tí sa museli rozptýliť niekde po okolí. Inak som si to nevedela vysvetliť.
Tých pár, čo som stretla sa na mňa usmievalo a kývalo mi, akoby ma tu chceli privítať. Klebety sa tu šírili rýchlo, každý sa tu asi poznal s každým a isto vedeli, že sa máme prisťahovať. Moju novú tvár ľahko rozoznali. Aj keď boli celkom srdeční, trochu mi to liezlo na nervy. Navyše, našli sa aj takí, ktorí na mňa dosť zvláštne čumeli a boli dosť otravní. To ani nehovorím o tých dvoch úchylných starých opilcoch, ktorí na mňa začali pískať a cmukať. Čo najrýchlejšie som sa od nich pratala, popritom som ale do niekoho vrazila. Taška mi skoro vyletela z rúk a ja som chvíľu balansovala na jednej nohe, dotyčný ma však zachytil a zvrtol k sebe.

"Pozor, pozor! Ešte sa nám zraníš kráska a to by bola škoda," blondiak potriasol hustými vlasmi a žiarivo sa usmial. Stále ma držal za ramená a mne to už začínalo byť trochu nepríjemné, veď som ho vôbec nepoznala. Nenápadne som sa mu vyvliekla.
"Prepáč, nechcela som do teba vraziť!" ospravedlnila som sa a chcela ísť ďalej, no on ma chytil za ruku. To gesto bolo príliš dôverné, aj keď sa určite snažil, aby pôsobilo nenútene.
"Nie, za to sa nemusíš ospravedlňovať. Teraz je môj deň vďaka tebe krajší. Bodaj by som do teba vrazil každý deň. Čudujem sa, že som si ťa nevšimol skôr. Asi sa niekde musela stať chyba! Mimochodom, som Rick!" zvolal a pritom sa neustále usmieval. Zdalo sa mi to alebo fakt potriasol blonďavou hrivou ako princ Krasoň?

Ja som naňho len nechápavo hľadela s vypúlenými očami a nestíhala sa čudovať, čo všetko dokázal za tých pár sekúnd zo seba dostať. Flirtoval so mnou jedna radosť až to pôsobilo dosť dotieravo, o dvojzmyselnosti jeho slov ani nehovorím. Z jeho pohľadu na môj zadok a nohy sa dalo ľahko vydedukovať, o čom práve horúčkovito premýšľa. Musela som potriasť hlavou, aby som znova mohla reagovať na jeho slová a neprítomne som mu potriasla rukou.
"Kimberly. A vieš...to, že si ma ešte nestretol je asi tým, že sme len včera prišli. Ak sa stala chyba, tak jedine tá, že moja mama tu dostala prácu a my sme sa museli presťahovať. Bude tu mať súkromnú ordináciu. Takže žiadna sláva. Vlastne si prvý človek, s ktorým som sa zoznámila," nezatvárila som sa práve nadšene, na jeho flirt som nereagovala. Zostal trochu zarazený, no len na malú chvíľočku, hneď potom pokračoval ďalej a samozrejme vôbec nepochopil, čo som mu chcela naznačiť. Možno by to nepochopil ani keby mu rovno po lopate poviem: "Pozri, len nedávno som sa vyhrabala z dosť náročného vzťahu s veľkým kreténom a nemám chuť riešiť niečo s ďalšou dutou hlavou!"
" Toto je stopercentne osud! Teraz sa určite budeme stretávať častejšie, možno aj každý deň!" rozhodil rukami akoby ma už išiel objať, no našťastie mu v tom zabránila nejaká baba, ktorá sa mu hodila okolo krku až jej poskočili medené kučery a vtisla mu riadneho francuzáka.

Najprv som tam prekvapene ostala stáť, potom sa otočila na odchod, ale on ma zase oslovil.
"Hej! Počkaj!" obaja ma dobehli.
"Toto je Kim. Práve sa prisťahovali. Jej mama je tá doktorka, o ktorej si mi vravela. Sme vlastne prví ľudia, s ktorými sa zoznámila," otočil sa na tú babu a predstavil ma.
"Som Heather. Som rada, že si sa zoznámila s mojím zlatkom. Je to najlepší chalan na okolí a je celý iba môj!" usmievala sa od ucha k uchu a objímala ho.

Počkať, to myslí naozaj vážne alebo si zo mňa uťahuje?! Pretože...toto neznelo ako: "Je iba môj a ak sa o niečo pokúsiť, odtrhnem ti hlavu!"
Skôr vyzerala, akoby tým myslela toto: "Som šťastná, prešťastná, že práve ja mám najkrajšieho, najmilšieho a najlepšieho chalana pod slnkom, ktorý sa na inú ani nepozrie a som ták zamilovaná."
No zabite ma, ale z toľkého cukru asi dostanem cukrovku. Tá baba asi spadla na hlavu, keď nevidí, aké je to jej "zlatko" namyslený kretén.
Keď si všimla, že sa nejako nehrniem reagovať na jej slová, trošku ju to sklamalo. Pravdepodobne čakala, že jej dám za pravdu a ešte bude odo mňa počuť samé chvály na Rickovu osobu. To, že ho poznám asi dve minúty a viac sa s ním ani nechcem baviť jej nedošlo. Aspoň ale zmenila tému.
"Ty si Mathewsová, však? O tvojej mame sme toho všetci veľa počuli. Vraj je skvelá lekárka, ale to ty vieš. Budeš chodiť na Geraldton Composite High?" zaujímalo ju.
"Nič iné mi asi neostáva!" navonok to možno vyznelo ako žart, ale vo vnútri som z toho nebola nadšená. Na prvú otázku som neodpovedala, nebolo treba...a k mojej mame som sa nechcela vyjadrovať.
"Tak to sa tam určite vidíme...a možno aj dnes na párty!" iniciatívy sa znova chopil až moc nadšený Rick.
"Jasné! Bude to o-b-r-o-v-s-k-á párty! Bude tam fakt každý a ty tam nesmieš chýbať!" Heather mi už podávala farebný letáčik. Priam nadskakovala od vzrušenia. Mrkla som na dátum a na moje prekvapenie to bolo dnes. Paráda! Vyzerá to na malý svetlý bod v mojom bezútešnom tmavom tuneli.
"To vyzerá celkom fajn," skonštatovala som a letáčik si vložila do tašky.
"Je to bomba! Fajn, my musíme rozdať ešte pár letáčikov. Rada som ťa spoznala. Maj sa!" zvolala Heather a znova si poskočila.

"Teším sa ne teba. Poriadne to roztočíme na parkete!" žmurkol Rick tajomne, obdaril ma podľa neho asi sexi pohľadom. To by som ešte prežila, ale keď si túžobne oblizol pery a začal sa akoby pohybovať do rytmu songu, ktorý mu hral v hlave...to som už nevydržala. Veď toto je normálne choré! Tá baba si nevšimla ani to jednotné číslo a už vôbec nie, ako so mnou flirtoval o závod rovno pred ňou. Ona je vážne slepá!
Súcitila som s ňou a bolo mi jej fakt ľúto, pretože aj z môjho priateľa sa kedysi vykľul rovnaký týpek akým je Rick. Lenže Mike to aspoň robil tajne a nie pred mojimi očami.
"Prídem...a dovlečiem aj svojho brata!" dodala som naštvane a pratala sa čo najrýchlejšie od Krasoňa. Stihla som ešte zbadať, ako mu povädol úsmev.
A ja som si celú zvyšnú cestu do obchodu len opakovala: Toto nie je normálne!
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Jiand Jiand | Email | Web | 7. july 2011 at 17:30 | React

Na blogu jsem zveřejnil upoutávku ke Speciálu, který je plánovaný na 15. července. Zde odkaz: http://magicusregnum.blog.cz/1107/mr-upoutavka-ke-specialu-2 -prosím o komentík :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama